Iveta Šemrincová pochádza zo športovej rodiny, do ktorej zapadol aj jej manžel.

Iveta Šemrincová je odchovankyňou bytčianskej hádzanej, športový svet ju však pozná skôr pod jej dievčenským priezviskom Mičiníková. Pre náš web porozprávala o svojej kariére hráčky, trénerky i o športovej rodine, do ktorej nedávno pribudol Igor Šemrinec, brankár AS Trenčín.

Ako sa hádzanárka z Bytče dostala pod hrad Matúša Čáka?

"S hádzanou som začínala v Bytči, ale keďže tam nebol ženský celok, odišla som preč. Postupne som prešla Partizánskym, Michalovcami, Ostravou či Mostom. V roku 2016 som však musela skončiť kvôli zraneniu. Domov ma to veľmi nelákalo, pretože som už dlhšie bola naučená fungovať inde, samostatne. V tom čase prišla ponuka z Trenčína. Vedeli, že som skončila s hráčskou kariérou a opýtali sa ma, či by som nešla trénovať dievčatá. Prijala som to, našla som si tu prácu a ostala som tu bývať. Navyše, domov do Bytče, k rodičom, to mám z Trenčína len na skok. Takže som neváhala."

Popri trénovaní teda aj pracujete?

"Áno, na základnej škole Na Dolinách. Tá práca je perfektná. Máme dobrý kolektív i vedenie a už len preto som sa rozhodla ostať tu."

Našli ste sa v trénovaní?

"Samozrejme, nie je to to, čo hranie. Ale hádzaná mi chýbala, chcela som pri nej nejako ostať. Takže keď prišla ponuka, rada som ju prijala. Na začiatku som cítila rešpekt, ale tie tri roky, počas ktorých som trénovala dievčatá, boli napokon perfektné. Mala som jednu vekovú kategóriu, pri ktorej som pôsobila celý čas."

Aká ste trénerka? Prísna, či skôr priateľská?

"Keďže som bola z profesionálnej hádzanej naučená na určité pravidlá, snažila som sa to preniesť aj do trénovania. Počas prvého polroka sme si hľadali k sebe cestu, lebo ako pubertiačky neboli na to zvyknuté. Ony si však postupne zvykli, ja som trošku zvoľnila a už sme vedeli, ako máme komunikovať a spoločne fungovať."

V Trenčíne viacero športov vrátane hádzanej či futbalu funguje pod hlavičkou AS (Asociácia športov, pozn. aut.). Aké pozitíva to jednotlivým športom prináša?

"Je dobré, že je to pod jedným mediálnym názvom. Úzko prepojené však tieto športy nie sú. Každý šport má vlastné vedenie, akurát marketingové, propagačné či náborové veci sú pod značkou AS."

Zahrali ste si na Slovensku aj v Českej republike. Na pôsobenie v ktorom klube najradšej spomínate?

"Jednoznačne v českom Moste. Klub chcel vždy hrať o najvyššie priečky, všetko bolo na profesionálnej úrovni. Zároveň som tam však našla pohodové prostredie, vedenie klubu i tréneri fungovali tak uvoľnene. Most považujem za najdomáckejší klub, cítila som sa tam naozaj dobre. Keby som nemusela skončiť s hádzanou, zrejme by som tam ešte istý čas ostala."

Prečo ste skončili?

"Zranenia. Viac ráz som podstúpila operáciu kolena a v jednom momente som sa rozhodla, že sa už nechcem trápiť. Možno by to ešte šlo, ale moje rozhodovanie predlžoval len fakt, že som hrala v Moste. Keby som pôsobila inde, skončila by som skôr."

Ostali vám nejaké nesplnené hádzanárske ciele?

"Mala som ponuky zo zahraničia, ale v tom čase som už bola zranená. Zvažovala som, či to vyskúšať, no napokon som ostala v našej súťaži. Uvedomovala som si, že mám problém s kolenom a musím sa veľa prekonávať, aby som dokázala podávať kvalitné výkony. Avšak, keby som bola zdravá, určite by som išla do zahraničia. Vždy ma lákalo Švédsko."

Aké ambície ste mali v trénerskej kariére?

"V AS Trenčín som pôsobila tri roky. Popri tom som dostala možnosť trénovať aj na reprezentačnej úrovni, pri jednom z mládežníckych výberov ako asistentka trénera. Podľa mňa to bol od Slovenského zväzu hádzanej perfektný krok. Nás, mladých trénerov, sa totiž snažili dať k starším, skúsenejším kolegom, ktorí žijú a trénujú v zahraničí. Ja som sa ocitla pri Rasťovi Jedinákovi, ktorý dlhé roky pôsobí v Nemecku. Veľa som sa od neho naučila.

Momentálne netrénujem, čaká ma materská dovolenka. Moje zverenkyne prevzala ako trénerka Katarína Paulínyová, ktorá predtým trénovala nižšiu vekovú kategóriu a dievčatá veľmi dobre pozná. Vždy sme mali výbornú spoluprácu.

Čo sa týka mňa, neskôr by som sa k hádzanej chcela vrátiť, hoci v klube sme sa cez leto nedohodli na pokračovaní spolupráce. Mali sme odlišné predstavy. Takže uvidíme, čo príde."

Váš otec hrával futbal, bratranci hádzanú. Je šport na rodinných stretnutiach hlavnou témou debát?

"U nás v rodine určite. Šport bol odjakživa u nás doma prítomný. S hádzanou to začalo tak, že otcovia - futbalisti mali dcéry. A rozmýšľali, čo s nami. Dali nás teda na hádzanú a v jednej kategórii sme sa zrazu ocitli viaceré dcéry futbalistov.
A keď som sa dala dokopy so Šeďom (Igor Šemrinec, futbalový brankár AS Trenčín, pozn. aut.), tak tatino bol rád."

Zvykne sa hovoriť, že dcéry si niekedy vyberajú partnerov podľa svojho otca. U vás to teda, minimálne z futbalového hľadiska, platí?

"Asi áno. Naozaj si sadli. Som rada, že sa majú o čom porozprávať. Rozumejú si a nemajú problém nájsť témy na spoločnú debatu."

Pomáha vášmu partnerskému vzťahu, že ste obaja športovci?

"Kým sme obaja boli pri športe, takmer vôbec sme na seba nemali čas. Ja som išla z práce na tréning, domov som prišla večer. Futbalisti mávajú dvojfázové tréningy a vtedy bol na štadióne celý deň. Málo sme sa vídali.

Takže keď sme začali rozmýšľať o spoločnom živote, cítila som, že potrebujem zmenu. Aby som trošku vypla a venovali sme sa viac jeden druhému.
A keďže on je športovec, mám šport v živote stále prítomný."

Ocitnete sa občas v Bytči?

"Áno. Chodievam tam však už iba za rodinou. Keď sa mám ísť niekam pozrieť na hádzanú, tak idem radšej do Trenčína, pozrieť sa na dievčatá, ktoré som trénovala.
Keďže teraz hrávajú futbalisti Trenčína domáce zápasy v Žiline, tak sme to riešili tak, že som šla do Bytče a potom s celou rodinou na futbal."

Bytčianska hádzaná má mnoho úspešných odchovankýň. Viete si predstaviť, že by ste sa raz ocitli všetky v jednom tíme?

"Viem si to predstaviť. Bolo by to super. S dievčatami si píšeme, vždy, keď sa dá, stretneme sa. Boli sme dobrá partia, rovnako aj naši rodičia. Tí nás vždy k tomu viedli."

Autor: Dominika Mariňáková

Zdroj: MY Žilina; myzilina.sme.sk