František Garabík stojí prakticky za všetkými úspechmi bytčianskej dievčenskej hádzanej. Pod jeho vedením vyrástlo množstvo slovenských reprezentantiek a ešte viac prvoligových hráčok. Aké je však tajomstvo jeho úspechu?

Ako ste sa dostali k hádzanej?
- Ako dieťa som v Bytči hrával futbal. Prišla však éra, keď sa naše ženy dostali do 1. hádzanárskej ligy a v meste nastal boom. Ľudia začali chodiť na hádzanú. Neskôr vzniklo aj družstvo mužov. S kamarátmi sa nám tento šport zapáčil natoľko, že sme v žiackej kategórii prešli z futbalu na hádzanú. Emil Gjabel nás prihlásil do súťaže a nás to naozaj chytilo. No a keď som šiel študovať na vysokú školu do Trnavy, prestúpil som tam do Slávie. Ešte ako dorastenec. Ale postupne som sa stal súčasťou družstva mužov a hrával som striedavo za béčko a tiež prvoligové A-družstvo mužov v najvyššej československej súťaži.

Potom ste sa však vrátili do Bytče.
- Vrátil som sa v roku 1969, hneď po vojne. To už som aktívne nehrával. Nastúpil som ale ako učiteľ na ZŠ Revolučná. Miro Takáč vtedy v Bytči trénoval dorastenecké aj žiacke družstvo dievčat. Obe hrali na nižších priečkach tabuľky. Dohodli sme sa teda, že začneme lepšie a systematickejšie pracovať so žiačkami. V prvom rade sme urobili väčšie nábory na bytčianskych školách. Postupne vznikli družstvá mladších dorasteniek a mladších žiačok, a tiež prípravka. Vtedy sa to ešte volalo mladšie žiačky béčko.

Darilo sa vám?
- Áno. Systematickou robotou na školách sa nám podarilo prebojovať sa z krajskej súťaže do 2. ligy, a potom hneď aj do 1. dorasteneckej ligy.

A onedlho prišiel rok 1986, a s ním aj doteraz najväčší úspech bytčianskej hádzanej - zisk titulu dorasteneckých majsteriek Československa.
– V kádri boli vtedy dievčatá, ktoré mali naozaj záujem. Dokonca si samé pridávali tréningy navyše, keď sa im zdalo, že majú v niečom rezervy, alebo keď sa im zdal tréning slabší. Tieto dievčatá presvedčili a strhli so sebou aj tie ostatné. Ťahali spolu za jeden koniec povrazu.

V dorasteneckej lige sa hrali skupiny východ a západ. My sme najskôr skončili na majstrovstvách Slovenska v Bratislave na 2. mieste. Prehrali sme s Interom Bratislava. Prvé dve družstvá postúpili na majstrovstvá Československa v Gottwaldove (dnešný Zlín).

Nešli ste tam však zrejme ako favorit, alebo áno?
- Keď sme tam prišli, tak nám povedali, že medaily majú len pre prvé tri družstvá, tiež diplomy a krásne poháre. Aby sme s tým moc nepočítali. Skromne som oponoval, že aj štvrtý tím by si nejaký diplom zaslúžil. Už len za to, že sa prebojoval na majstrovstvá Československa.

Prvý zápas sme potom hrali s Interom Bratislava. Porazili sme ho a v druhom zápase sme nastúpili proti domácemu Gottwaldovu. Tak sa nám darilo, že aj keď súper hral osobku na Jolanu Podolanovú a Katku Ohrádkovú, naše najlepšie hráčky, tak ostatné baby ich dokázali nejakou šikovnou akciou prekabátiť. Podarilo sa nám vyhrať a tak po prvom dni sme prakticky získali titul majsteriek Československa.

Zostával nám na druhý deň odohrať už len zápas so Slaviou Praha, ktorá však prehrala oba predchádzajúce zápasy. Baby oslavovali celú noc, a ten posledný zápas so Slaviou, samozrejme, prehrali. Nič to však nemenilo na tom, že sme získali titul. Na druhej strane je to aj dobre, že sme s nimi hrali až na konci, pretože sa im podarilo nás prečítať a vyzreli na náš herný štýl. My sme totiž boli brejkové družstvo. Hru sme mali založenú na rýchlom protiútoku do nepostavenej obrany. Preto dali na zápas loptu, ktorá sa dobre neodrážala. Keď s ňou pri brejku naša hráčka zadriblovala a lopta sa dobre neodrazila, spomalilo ju to, a ich obrana sa dokázala vrátiť. To bola však naša jediná prehra a našťastie to už nič neovplyvnilo.

Zažili ste potom v Bytči oslavy?
- Ľudia z toho boli šokovaní. Nakoniec nás prijal predseda MNV a dostali sme poďakovanie.

Nemali ste v úmysle z takejto silnej generácie hráčok vyťažiť viac?
- Ale áno. Založili sme aj družstvo žien a po prvých kolách sme boli na čele súťaže. Lenže po prvých kolách si našej dievčatá rozobrali do iných ligových klubov. Nakoniec sme zo súťaže vypadli a ženy sa rozpadli. To je problém dlhodobý problém v Bytči. Deti vychováme, ale potom sa dievčatá buď vydajú alebo odídu do kvalitnejších družstiev a my máme problém ich tu udržať.

Koľko ligových hráčok z tej generácie vzišlo?
- Neviem to v tejto chvíli spočítať. Najlepšie boli Jolana Bohunská Podolanová hráčka Partizánskeho, Majka Holešová, Katka Ohrádková, hráčka Gottwaldova, Zdenka Szaboóvá Fuljerová, dlhé roky reprezentantka Slovenska, Janka Višňovská, ktorá sa s manželom odsťahovala do Austrálie, kde dostala štátne občianstvo, a reprezentovala Austráliu aj na Olympijských hrách. Nikdy ma nezabudne prísť navštíviť. Dokonca mi venovala dres, s ktorým hrala na olympiáde.

Aj dnes sú vaše dievčatá v rôznych kluboch najvyššej súťaže a v reprezentácii SR.
- Aj keď sa nám nedarí udržať ženy, sme radi, že sa množstvo dievčat uchytí v špičkových kluboch. Aj dnes sú v ženskej reprezentácii Evka Minárčiková (Poruba), Kristína Pastorková (Veselí nad Moravou) a Alica Kostelná (Most). Zahrala si tam aj Ivetka Mičiníková (Most). Tatiana Gajdošíková hrá v Olomouci. Maja Holešová hrá v Záhrebe. Najlepšou strelkyňou 1. ligy je Katka Bačikovská (Hlohovec). V Šali chytá Soňa Furgaláková. Z nich by sme pokojne zostavili tím, ktorý by mohol hrať WHIL (najvyššiu československú súťaž, pozn. red.)

Koľko titulov sa vám podarilo získať v Bytči?
- Dohromady je to desať titulov majsteriek Slovenska a jeden titul majsteriek Československa.

Na to, v akých podmienkach pracujete, je to doslova neuveriteľné...
- Je to preto, že sme v dobrom slova zmysle blázni. Že sme dokázali dievčatá strhnúť a presvedčiť, aby na sebe pracovali. Bola to vždy výborná partia, ktorá chcela dosiahnuť čo najlepšie výsledky. Samé seba dievčatá hecovali. Skrátka, fanatizmus a pobláznenie detí a rodičov.

S akou koncepciou ste pracovali?
- Dôležité bolo, že sme sa pravidelne, aj viackrát za týždeň stretávali a určili sme si systém, ktorý chceme hrať. Najhoršie je totiž to, ak sa tréneri začnú medzi sebou vadiť a závidieť si.

Spomínali ste však, že typické pre vašu hru boli brejky. Hra na rýchle protiútoky. Prečo ste sa tak rozhodli?
- Stavili sem na to, že máme v tíme bežecké typy. Či už to bola Darina Fuljerová - Slaninková, alebo Janka Višňovská a Helena Ačjaková. Všetko rýchlostné typy. Ostatné hráčky im dokázali prihrať do behu milimetrové prihrávky. My sme vždy polovicu tréningu trénovali rýchly protiútok. A je to tak prakticky doteraz.

Bytča je malé mesto. Ako je možné, že sa tu rodí toľko talentov?
- Je to tým, že sme dokázali pritiahnuť aj dievčatá z okolia. Či z Predmiera, z Kolárovíc, Súľova. Chodia však aj dievčatá zo Žiliny, Kysuckého Nového Mesta, Považskej Bystrice, lebo sme v podstate jediné dievčenské družstvo, ktoré tu na okolí pôsobí. Keď rodičia hľadajú šport pre svoje dcéry, tak vidia, že v Bytči sa pracuje naozaj kvalitne. Radi však robíme s dievčatami z obcí. Sú to také zdravšie typy, vedia samé seba prekonať. No a v Bytči cez naše ruky prešli dievčatá z takmer každej rodiny.

Kto vám v ostatných rokoch najviac pomáhal?
- Chcel by som poďakovať rodičom, Petrovi Mičiníkovi s manželkou, Alene Záhumenskej, Ivanovi Kostelnému s manželkou, Milošovi Micheľovi, Ivanovi Bellušovi, Janke Balážovej, Zuzane Minárčikovej a Ľudke Danišovej. Ďalej sú to tréneri Zuzka Minárčiková, Peter Bikár, Jožko Hanták, Jožko Kozák a Michal Hradil, Eva Pastorková a Janka Leštinová.

Ako vidíte budúcnosť hádzanej v Bytči?
- Nevidím, že by nebol záujem. Mali sme prednedávnom turnaj prípravok. Zúčastnili sa Lehota, Partizánske, Martin, Trenčín, Čadca. A naše dievčatá ho vyhrali. Máme tam asi 25 dievčat. Trošku chýba to, aby sa hádzaná viac propagovala učiteľmi telesnej výchovy na školách. Aby učitelia viacej s deťmi pracovali. Deti aj dnes chcú športovať, len ich treba sfanatizovať a v dobrom zblbnúť.

Ako sa vám to darí?
- Človek musí ísť príkladom. Vždy sme si ich vedeli získať. Ešte minulý rok som chodil do Kolárovíc trénovať prípravku.

Čo je podľa vás dôležitejšie, talent alebo tvrdá práca?
- Ja som nikdy nevyhodil dievča preto, že nemá talent. Koľkokrát sa presadili práve tie dievčatá, ktoré sa vedeli zaťať a naozaj chceli. Dosiahli často viac, ako tie iné, s veľkým talentom.

Vy ste však dlhé roky učili a pôsobili ako riaditeľ na ZŠ.
- Učil som biológiu a telesnú výchovu. Nastúpil som na školu po vojne v roku 1969 a vydržal tam až do dôchodku. Riaditeľom som bol 13 rokov.

Baví vás robota s deťmi? Aké sú dnešné deti?
- Keby ma to nebavilo, nevydržal by som pri tom celý život. V minulosti boli deti trošku skromnejšie a poslušnejšie. Ale deti sú vždy deti, ony chcú a dajú sa strhnúť a zapáliť aj dnes. Nedá sa vyhovárať na počítače.

Aj dnes ešte stále pracujete v hádzanej?
- Mám 73 rokov a stále pôsobím ako prezident. Som rád medzi ľuďmi a keď môžem pomôcť, tak pomôžem. Manželka mi na jednej strane nadáva, ale na druhej kvituje, že sa aspoň niečím zapodievam a som medzi ľuďmi.

Je ťažké pracovať s dievčatami?
- Nie. Síce sa pomalšie učia, ale dlhšie vydržia pri trénovaní. Chlapci síce rýchlejšie pochopia, hlavne taktické veci, ale sú menej trpezliví. V zásade tam ale veľký rozdiel nie je.

Autor: Michal Filek

Zdroj: myzilina.sme.sk