Majstrovstvá Európy žien vo Švédsku (4. - 18. 12. 2016) nebudú bez slovenského zastúpenia. Reprezentantkám SR sa síce nepodarilo uspieť v kvalifikácii, ale na šampionáte sa predstavia slovenskí arbitri.

Dôveru medzi 12 rozhodcovskými dvojicami dostali opäť aj skúsení Peter Brunovský s Vladimírom Čandom. Zo Slovenska sa na šampionáte v pozícii delegátky predstaví aj Zuzana Füleová. 

Brunovský s Čandom sa môžu tešiť na piatu účasť na vrcholnom kontinentálnom podujatí žien za sebou. Na ME 2008 v Macedónsku, ME 2010 v Dánsku a Nórsku i ME 2014 v Maďarsku a Chorvátsku mali možnosť rozhodovať semifinálové duely, pred štyrmi rokmi v Srbsku sa ich účinkovanie pre zranenie Čandovho kolena skončilo predčasne (stihli "odpískať" dva zápasy). Pred európskym šampionátom vo Švédsku poskytli pre náš portál slovakhandball.sk exkluzívny rozhovor obaja arbitri. Opýtali sme sa ich aj na to, či bývajú pred zápasmi nervózni alebo v ktorých krajinách najradšej pískajú. 

Pamätáte si ešte na váš prvý medzištátny zápas?

V.Č :

Prvý zápas s odznakom EHF sme odpískali niekedy na jeseň 2004 v Mostare. Bol to súboj medzi domácim Galebom a Medicinarom Šabac v rámci Pohára EHF žien. Srbky to stretnutie vyhrali vysokým rozdielom a postúpili do ďalšieho kola.

P.B :

Áno, pamätám si veľmi dobre, neprišla nám batožina, až ďalším letom, tak sme boli z toho chvíľu vystresovaní. A keďže to bolo v Mostare, videli sme ešte veľmi veľa zbombardovaných budov po vojne, ktorá tam predtým vyčíňala.

Na ktoré vrcholné podujatie spomínate najradšej?

V.Č :

Možno to bude prekvapujúce, ale zrejme najradšej spomínam na náš prvý šampionát - Majstrovstvá sveta kadetov v roku 2005 v Katare. Bola to naša premiéra, tak sme to prežívali o to intenzívnejšie. Vzhľadom na to, že to bolo mládežnícke podujatie, neboli sme vystavení až takému množstvu video rozborov a teórie ako to býva na seniorských šampionátoch. Vďaka našim výkonom v Katare sme dostali nielen nomináciu na finálový zápas Srbsko - Kórea, ale aj na Majstrovstvá sveta mužov 2007 v Nemecku.

P.B :

Určite na MS kadetov v Katare, keďže sa odohrávali pre nás v tom čase v exotickej krajine a boli to prvé MS a navyše sa nám tam dostalo pocty rozhodovať nie len semifinále, ale aj finále. Ale dobre sa spomína aj na iné, napríklad na ME žien 2010 v Dánsku, kde padali rekordy v diváckej návštevnosti na ženských zápasoch a bola tam výborná atmosféra.

Ako vyzerá zápasový deň rozhodcov? Dá sa to približne porovnať s hráčmi? 

Počas šampionátov sa deň rozhodcu a hráča nebude zrejme až tak veľmi líšiť. Po raňajkách je na programe technický míting, kde prebieha hodnotenie a rozbor situácií zo zápasov z predchádzajúceho dňa. Nasleduje krátka športová aktivita, ktorá väčšinou nebýva organizovaná. Každý rozhodca už najlepšie vie, čo potrebuje. Či je to už beh na páse, bicykel, cvičenie alebo stolný tenis. Po obede krátka analýza situácií, ktoré sa môžu v zápase vyskytnúť, oddych a presun do športovej haly. O všetky „papierovačky" sa starajú delegáti, takže my sa v kľude môžeme sústrediť na stretnutie.

Bývate pred veľkými zápasmi nervózni?

V.Č :

Nie.

P.B :

Nervózni nie, ale pocit zodpovednosti tam je určite vždy a myslím, že je to dobre, aby sa v príprave na niečo nezabudlo a mohli sme rozhodovať v plnej koncentrácii. 

Ako vyzerá komunikácia cez vysielačky? Rozprávate si aj niečo vtipné alebo si občas zanadávate?

V.Č :

Vysielačky využívame pravidelne od roku 2010 a bez head-setu si už ani neviem predstaviť rozhodovanie. Komunikácia pozostáva hlavne z konzultácií jednotlivých herných situácií, upozornení pri neprehľadných momentoch, sumarizácii napomínaní a osobných trestov, informácií o hracom čase a podobne. Počas zápasu vulgárne slová nepoužívame, ak je treba, vynadáme si až po zápase v šatni.

P.B :

Veľmi nám to uľahčuje napríklad výmenu pozícii, takto je jej načasovanie úplne plynulé. Taktiež počas dvihnutia ruky pri signalizácii pasívnej hry.

Myslíte si, že v budúcnosti budeme mať možnosť vidieť v hádzanej viac techniky akými sú napríklad jastrabie oko alebo čip v lopte?

Už teraz v decembri počas európskeho šampionátu žien vo Švédsku bude fungovať zopár noviniek z tejto oblasti. K dispozícii by mala byť bránková kamera, možnosť pozrieť si zo záznamu poslednú akciu a svetelná signalizácia pri zastavení oficiálnej časomiery.

Nedávno sme mali na webe článok o 12-ročnom rozhodcovi. Čo potrebujú mladí rozhodcovia k tomu, aby boli v budúcnosti úspešní?

V.Č :

Musia to robiť na 100%, venovať príprave aj samotnému rozhodovaniu veľa času. Samozrejmosťou musí byť sledovanie zápasov naživo alebo v televízii a všímať si rozhodcov, vnútorne si vyhodnocovať jednotlivé situácie. Hlavne na začiatku kariéry rozhodovať čo najviac zápasov, aby získali potrebnú prax. Inak nemajú šancu preraziť ani na Slovensku, nieto v medzinárodnej konkurencii. Dávid je jedným z tých, ktorý svojim momentálnym prístupom môže byť vzorom pre mnoho ostatných.

P.B :

Byť prísny hlavne na seba. V živote rozhodcu sa človek stretáva s mnohými prekážkami a nie vždy je jednoduché ich prekonať. Skĺbiť prácu, rodinu, záujmy. Je to veľká obeta voľného času, ktorý rozhodca musí venovať hádzanej, ak chce byť dobrý. Zdá sa, že Dávid je ochotný obetovať pre hádzanú a rozhodovanie skutočne veľa. Treba rozhodovať v počiatkoch aj so staršími skúsenejšími kolegami a nebrániť sa kritike, lebo len tá môže pomôcť v napredovaní. Spomínam si, že my sme s Vladom presedeli na tribúnach desiatky ligových zápasov spolu s medzinárodnými rozhodcami, ktorí nám dávali cenné rady a taktiež sme s nimi rozhodovali veľké množstvo prípravných zápasov. Veľmi veľa som sledoval aj hercov v Slovenskom národnom divadle a učil sa od nich reč tela. Taktiež je veľkou pomocou sledovanie svojich zápasov na videu a robiť z nich rozbor.

Rozhodca sa musí v sporných situáciách správne rozhodnúť často v okamihu pár sekúnd. Je táto neľahká úloha s pribúdajúcim vekom a skúsenosťami ľahšia?

V.B :

Rozhodca sa musí rozhodnúť v zlomku sekundy, o pár sekúnd príde už ďalšia situácia. Tak ako u samotných športovcov, aj u rozhodcov je riešenie týchto situácií prirodzenejšie a ľahšie s pribúdajúcimi skúsenosťami.

P.B :

Na jednej strane určite áno, ale potom je tu vždy riziko rutiny a tá je veľmi zradná, môže rozhodcu uspokojiť a už sa vezie. Nikoho totiž nezaujíma, že ste včera odviedli dobrú prácu v zápase, každý chce, aby v tom dnešnom neboli chyby.

Akú najvtipnejšiu príhodu počas zápasu máte?

Paradoxne to je ešte z čias, keď sme obaja hrávali. V hale bolo chladnejšie a tak sa niektorí hráči rozcvičovali v teplákovej súprave a potom v nich sedeli aj na striedačke. Keď dal tréner pokyn spoluhráčovi, že bude striedať a pôjde na ihrisko, tak si rýchlo vyzliekol tepláky a vybehol na hraciu plochu. Nevšimol si, že si spolu s teplákmi stiahol aj trenky a tak chvíľu behal po ihrisku len v slipoch. Čo nasledovalo už nemusíme písať.

A najvážnejšiu?

V.Č : Keď si môj kolega Peter Brunovský počas zápasu SEHA Ligy RK Zagreb - Bosna Sarajevo pri páde zlomil ruku v lakti. Ten pohľad na jeho vykrivenú ruku nebol z tých najpríjemnejších. Priamo z ihriska ho odniesli na nosidlách do nemocnice. Stretnutie som potom musel dopískať sám.

S vašim povolaním sa aj veľa nacestujete, ktoré krajiny máte z pozície rozhodcov najradšej?

V.Č :

Jednoznačne Balkán. Hádzaná tu má veľkú tradíciu, ľudia tento šport doslova milujú. Dokážu vytvoriť neskutočnú atmosféru.

P.B :

Áno, je to Balkán a ešte krajiny bývalého Sovietskeho zväzu. Majú veľkú špecifičnosť a my si ešte môžeme oprášiť ruštinu zo školských lavíc.

Viete si ešte hádzanársky zápas vychutnať z pozície diváka bez toho, že by ste sledovali výkony rozhodcov?

V.Č :

Úprimne - sledujem hlavne rozhodcov a nie hádzanú.

P.B :

To už jednoducho nejde. Dokonca keď pozerám v televízii aj iné športy, tak vždy zápas prežívam hlavne z pohľadu rozhodcu a podvedome sa testujem, akoby som ja reagoval v danej chvíli.

Zdroj: slovakhandball.sk