Ste krstnou mamou jednej zo skupín na júlových majstrovstvách sveta hráčok do 18 rokov. Môže bratislavský šampionát nejako posunúť slovenskú hádzanú?

„Slovenská hádzaná a celkovo aj šport ide na okraj záujmu vládnych činiteľov či samospráv. Chcem veriť, že takéto podujatie oživí povedomie o tomto športe, podobne ako si teraz kvôli Saganovi všetci kupujú bicykle. Dúfam, že to oživí tento šport hlavne v Bratislave, veď to bola voľakedy bašta slovenskej hádzanej, bolo tu štyri až päť veľmi kvalitných ženských klubov, teraz už skoro žiadny."

Čo vás inšpirovalo, aby ste sa ako dieťa začali venovať hádzanej?

„Som rodená Košičanka, ale pochádzam z malého mestečka Trebišov. V dedinách či malých mestečkách záležalo, akému športu fandil učiteľ telesnej výchovy. My sme všetky hrali hádzanú. Potom sa u nás začal hrať tenis, keby som nehrala hádzanú, bol by to tenis."

Do seniorskej reprezentácie ste sa dostali ako 16-ročná. Je niečo také možné aj v súčasnej hádzanej?

„Ťažko mi je to hodnotiť, keď som skončila na ministerstve školstva, prestala som chodievať na športové podujatia. Teraz som v telke sledovala hokej, no šport všeobecne veľmi nie. Preto veľmi neviem zhodnotiť úroveň našich junioriek. Pred mnohými rokmi som však s našimi juniorkami bola na majstrovstvách sveta v Pobreží Slonoviny. A mala som pocit akoby našim ušiel vlak. Veľmi ma to naštvalo, pretože pre ne sa šampionát skončil príletom na letisko. Zdôrazňovala som im, že hrajú proti svojim rovesníčkam a nie proti ich hviezdnym seniorským krajankám, upozorňovala som ich, aký majú zlý prístup. Tá generácia však už odrástla, neviem povedať, aké šance majú Slovenky teraz."

Jedným z najväčších vrcholov vašej kariéry mali byť olympijské hry 1984 v Los Angeles. Krajiny východného bloku ich však bojkotovali. Ako si na to spomínate?

„Ja ani veľa mojich spoluhráčok sme to nevnímali politicky. Namiesto olympiády sa potom na Slovensku organizoval turnaj Družba socialistických krajín a my sme ho vyhrali, a to najlepšia hádzaná bola vtedy práve vo východnom bloku. Zdolali sme Rusky, Juhoslovanky, všetky rad radom sme vymastili, mali sme úžasnú formu. Spätne po rokoch si však uvedomujem, že sme určite prišli o olympijskú medailu. Víťazstvo na turnaji Družba však dávam minimálne na úroveň striebornej medaily z majstrovstiev sveta."

To striebro ste získali na majstrovstvách sveta v roku 1986. Je to najväčší úspech vašej kariéry?

„Určite áno, väčší úspech mohol prísť v roku 1988 na olympiáde v Soule, no vtedy platilo jedno blbé pravidlo. Boli dve skupiny a účastník, ktorý nezískal 25 percent možných bodov, jeho výsledky sa odrátali. V našej skupine to boli Američanky, ktoré sme zdolali o desať, ale Juhoslávia len o gól. V poslednom zápase skupiny sme preto vedeli, že Juhosláviu musíme zdolať o sedem gólov. A v tom čase ju zdolať či remizovať s ňou bol veľký úspech. My sme aj minútu pred koncom o tých sedem gólov viedli. Bohužiaľ, inkasovali sme a vyhrali o šesť. S nami sa vtedy nedalo hovoriť, trénera sme vyhodili zo šatne, veľmi dlho sme strašne plakali. Napokon sme hrali o piate až ôsme miesto, všetko sme vyhrali. Vo všetkých štatistikách sme boli prvé alebo druhé, ja som bola najlepšia strelkyňa olympiády, ale celkovo sme skončili piate. To pravidlo po olympiáde hneď zrušili, ale už nám to nepomohlo. Vo finále hrali Rusky s Kóreou, na oba tímy sme ľavou zadnou mali."

Aká bola pozícia hádzanej u nás v 80. rokoch? Znamenala viac ako teraz?

„Myslím si, že v kolektívnych športoch sme boli najlepšie hodnotené. V tom čase bol celkom dobrý aj mužský basketbal a volejbal. My sme však hrali prím. A každý účastník olympiády či olympionik vám povie, že olympiáda bez kolektívneho športu, to sa ani neráta. Vtedy sme boli dominantné, ale vďaka vynikajúcim výsledkom, to sú spojené nádoby. Keď nie sú výsledky, upadáte do zabudnutia a upadá aj mládežnícka základňa."

Kolega mi dokonca hovoril, že vy ste preňho v 80. rokoch boli väčšia hviezda ako napríklad Igor Liba. Ja si neviem predstaviť, že by teraz nejaká hádzanárka znamenala viac ako Miro Šatan.

„(smiech) Sama som zarazená, touto cestou veľmi pozdravujem kolegu. Ale predstavte si: mám už 55 rokov a nedávno som išla po ulici a oproti mne otec s malým dieťaťom. A naraz ten chlapček ukazuje: aha, teta Ďurišinová. Rátala som s tým, že ma pozná stredná generácia alebo niekto pozná moje meno. Ale toto som nečakala.

Neviem, čím to vtedy bolo. Mala som výsledky, ale stále som robila kolektívny šport. Jedinec môže vyniknúť, ale len a len vďaka vynikajúcemu kolektívu. Ťažko niekto bude hrať sám na seba, to nejde. Mala som šťastie na úžasný kolektív.

No ale mňa vtedy bolo všade. Skladala som olympijský sľub pred Soulom 1988 s oštepárom Jankom Železným. Veľmi nás vtedy preferovali a aj aj chladničku som sa bála otvoriť, či z nej nevyskočím. Napríklad aj keď bolo nejaké podujatie a volali športovca, všade som bola. V tom čase sme hádzanárky boli na vrchole."

Kolega tiež spomínal, že hltal vaše stĺpčeky v Zorničke (detský časopis, pozn. redakcie). Ako si na to spomínate?

„(smiech) Viete čo, ani neviem, že nejaké boli. Zvyčajne to písali novinári a nás len tak okrajovo oslovili. Ja som skôr dávala rozhovory do športových časopisov alebo Slovenky, ale Zorničku si nepamätám, no je to milé."

Zdroj: slovakhandball.sk, sportinak.sk