Úspešná hádzanárka z Bytče mieri do zahraničnej súťaže. So šiestimi slovenskými titulmi vo vrecku.

Mária Holešová, rodáčka z Bytče smeruje po úspešnom ťažení v drese Michaloviec do Chorvátska. Prestupom do zahraničia si tak plní jeden zo svojich športových snov.

Hádzanárskou komunitou preletela správa, že prestupujete do chorvátskej ligy. Spomeniete si ale ešte na svoje začiatky v Bytči? Ako ste sa vôbec dostali k hádzanej?

- Jasné, spomínam si. Chodievala som sa pozerať na tréningy mojich dvoch starších sestier. Ony hrávali hádzanú, ale mňa to nejako neočarilo, radšej som si šla zahrať futbal so susedmi za bytovkou (úsmev).

Na hádzanú ma nahovoril môj sused František Garabík, ktorý bol vtedy trénerom. Stále mi opakoval, aby som si prišla zatrénovať. A ja som mu stále odpovedala, že nikdy neprídem. Nakoniec ma však zlomil, šla som na svoj prvý tréning, v rámci ktorého sme mali súťaž v behu. Všetko som vyhrala a tak sa mi tam zapáčilo, že som pri hádzanej dodnes.

Uplynulých šesť rokov ste strávili v Michalovciach. Ktoré momenty z tejto „šesťročnice" sa vám vybavia ako prvé, na čo budete najradšej spomínať?

- Vždy si spomeniem na prvý moment v Michalovciach, a to podpis zmluvy. Ako som ju podpísala, vybehla s plačom hore schodmi a volala som mame, že tu nechcem zostať (smiech). Ale rada budem spomínať na všetko. Zažila som tu aj veľa zlého, čo mi však pomohlo do života. Naučilo ma to, aby som slepo neverila ľuďom a brala ich s rezervou. Samozrejme, prevažuje to dobré. Posledný kolektív bol najlepším, všetky dievčatá som si obľúbila a budú mi veľmi chýbať.

Ako sa zrodil prestup do Chorvátska?

- Oslovila ma manažérka klubu Koprivnica, či som stále voľná a či by som mala záujem. Dala som kontakt svojmu manažérovi Jaroslavovi Bovanovi, aby sa s ňou spojil a všetko dohodol. A on všetko vybavil, absolvovala som lekársku prehliadku, ktorou som úspešne prešla a následne sme podpísali zmluvu.

Čo očakávate od pôsobenia v klube RK Podravka Vegeta Koprivnica?

- Koprivnica sa chce vrátiť na úroveň, na ktorej kedysi bola. Ide hrať kvalifikáciu do Ligy majstrov, takže nároky budú určite vysoké. To ale mne neprekáža, čím vyššie nároky, tým viac sa toho naučím a získam viac skúseností. Tie môžem neskôr zužitkovať vo svoj prospech. Určite to nebude jednoduché, no ako sa hovorí, keby to bolo ľahké, robil by to každý.

Máte informácie o kvalite chorvátskej súťaže a o tom, čo vás v nej čaká?

- Priznám sa, že tamojšiu súťaž absolútne nepoznám. Nesledovala som ju. Viem, že Koprivnica je opäť chorvátsky majster a to je asi tak všetko. Ale súťaž by mala byť na vyššej úrovni ako československá liga.

A čo ma tam čaká? Netuším. Všetko bude tak, ako má byť. Myslím, že keď ukážem všetko, čo viem a budem makať, nemám sa čoho báť.

Ste známa aj svojím výzorom, konkrétne tetovaniami. Viaže sa ku nejakému vtipná príhoda alebo je nejaké dôsledkom prehratej stávky?

- Veru, každý ma spoznáva vďaka tetovaniam. Mám potetovanú celú ľavú ruku, polovicu pravej ruky, pravé stehno, ľavé stehno a ľavé lýtko. Žiadne tetovanie však nemá nič spoločné so stávkou. Na to si svoje telo až príliš vážim, aby som si naň dala vytetovať somarinu. Všetky moje tetovania majú pre mňa význam. Najviac azda tie na ľavej ruke, kde mám vytetovanú svoju rodinu.

Ako by ste definovali samú seba ako športovkyňu?

- Dosť makám, pretože sa v živote chcem mať dobre a viem, že bez driny a disciplíny to nejde. Poslednú sezónu som odmakala takmer úplne sama, pretože sa funkcionárom nepodarilo zohnať druhé krídlo. Mala som toho dosť na našich tréningoch, na zápasoch a pomedzi to som ešte chodila cvičiť, aby som sa nerozpadla.

Veľa ľudí sa aj pozastavovalo nad tým, prečo toľko cvičím. Keďže som však bola v neustálej permanencii, vďaka tomu, že som niekedy mávala aj pätnásť tréningov týždenne, pri zraneniach mi stačilo dať si pauzu. Vyhla som sa operáciám, lebo som mala spevnené telo. Ale priznám sa, že trénovanie sa stalo mojou závislosťou. Keď netrénujem, som nervózna. (úsmev).

Ste vychýrená strelkyňa, aj v uplynulej sezóne ste patrili medzi top kanonierky. Čo je za tým, prirodzený talent, strelecký inštinkt či tvrdá práca?

- Asi mix toho všetkého. Určite treba mať nejaký talent, nemôžem byť drevená ako Pinocchio. Lenže samotný talent nestačí, musíte ho rozvíjať. Je potrebné pracovať každý jeden deň a výsledok sa skôr či neskôr dostaví. Aj keď, niekedy je to na porazenie. Sú aj také dni, keď strieľam a mám pocit, že by som netrafila ani prázdnu futbalovú bránku.

Od mládežníckeho veku ste súčasťou reprezentácií, v súčasnosti tej ženskej. Čo pre vás znamená možnosť obliecť si slovenský dres?

- Byť v reprezentácii je podľa mňa česť pre každého športovca. Nie je nič krajšie, ako reprezentovať svoju krajinu.

Aké športové ambície ešte máte, resp. aké hádzanárske ciele pred vami ešte ležia?

- Jeden sen, že budem hrať vonku, sa mi už splnil. Ale mojím najväčším snom je, že raz budem hrať v Györi. Viem, že je to úplne niekde inde, ale tohto sna sa budem držať vždy. Aj keby sa nemal splniť, aspoň ma má čo hnať vpred. Vďaka nemu nezastavujem a stále na sebe makám.

V roku 2022 bude Slovensko spolu s Maďarskom hostiť Majstrovstvá Európy v hádzanej mužov. Čo môžu tieto majstrovstvá priniesť slovenskej hádzanej?

- Mohli by na ňu mať pozitívny vplyv. Konečne sa viac dostane do povedomia médií, ľudí, vďaka tomu sa môže zlepšiť marketing i celková propagácia tohto športu.

Vizitka Márie Holešovej

Narodená: 24. apríla 1993 v Žiline. Post: ľavé krídlo. Materský klub: MHK Bytča. Ďalšie pôsobiská: HK Slávia Partizánske, Iuventa Michalovce. Reprezentácia: kadetky, juniorky, ženy. Úspechy: šesťnásobná majsterka SR, štyrikrát vyhrala česko-slovenskú interligu a šesťkrát Slovenský pohár (všetko s Iuventou).

Autor: Dominika Mariňáková.

Zdroj: nasazilina.sme.sk

Fotogaléria - Mária Holešová